Patino
Milan Šimunek – tak ty si bol ten trubač, ktorého ustanovil mjr. Polák? Tak potom si bol zároveň bubeník tej bigbítovej kapely, čo hrávala lampasákom na zábavách a určite aj inde v civilnom svete, ktorú viedol Dušan Calábek. Tento Calábek bol so mnou na prijímači v Plzni na Slovanech a potom sme sa spolu dostali do Tachova. Neviem, kde bol presne zaradený, ale sem tam sme sa stretávali. Treba pripomenúť, že niekedy koncom roka 1975 bol VÚ 4447 Tachov vybratý ako útvar – “vyzyvatel k soutěži o dosažení výtečných výsledků v bojové a politické přípravě”. No a s tým bola popri všetkej tej neskutočnej pakárine, ktorá nasledovala, spojená aj utkvelá predstava veliteľa útvaru, že namiesto nahrávok púšťaných z platne cez repráky bude ustanovený živý trubač, ktorý bude trúbiť večierku, budíček a aj akési sólíčko pri nástupe celodennej smeny. Podľa rozprávania Dušana Calábka sa výber trubača uskutočnil takto: Major Polák si zavolal bubeníka z útvarovej bigbítovej kapely a spýtal sa ho: “Vy umíte bubnovat?” Bubeník odpovedal: “Umím”. Polák na to: “Tak to se taky naučíte na trumpetu. Odchod!” A bolo to. A ešte mi napadla jedna historka. Útvarová kapela koncertovala aj v civilnom svete a tak sa občas stalo, že sa priplietla do nejakej šarvátky, zvlášť, keď to bolo spojené aj s alkoholom. No a potom ako následok sa kapela raz dostala dokonca aj do útvarovej basy. Krátko nato sa konala lampasácka zábava. Zábava začala a nedočkavé manželky sa začali spytovať: “Proč nehrajou?” A tu si major Polák spomenul, že celú kapelu pre nejaký “průser” v civilnom svete pred pár dňami zavrel do basy. Vydal preto okamžite rozkaz, že kapela sa má z basy dostaviť na zábavu a začať hrať. Z basy onedlho prišla odpoveď, že keď kapela sedí v base, tak tam bude sedieť ďalej a nikoho ani nenapadne, aby za týchto okolností hral. Nato major Polák netrpezlivo odkázal, že kapele “promíjí zbytek trestu”. No a to už prišiel vedúci kapely Calábek osobne vyjednať podmienky vystúpenia. S pobavením odmietol návrh majora Poláka, pretože to podľa neho je samozrejmé, že “zbytek trestu bude prominut”. Major Polák musí ešte udeliť všetkým členom kapely opušťáky. Major Polák so škrípaním zubov neochotne súhlasil. Ale to Calábkovi nestačilo. “A na to mi dáte teď tady vaše velitelské slovo!” To bolo niečo neslýchané a o Poláka, ktorý bol celý červený od nasratia, sa pokúšal infarkt. Jeho, neobmedzeného vládcu nad osudmi toľkých nedobrovoľných obyvateľov Tachova s adresou VÚ 4447 ešte nikto takto nestrihol! Ale nebolo pomoci. A tak mala historka šťastný koniec, kapela zahrala, opušťáky dostala na najbližší víkend a hektický život hneď na ďalší deň priniesol nové kotrmelce, takže po čase si na tento príbeh už nikto nespomenul. A ešte jedna spomienka k bubeníkovi. Jednalo sa o nácvik veľmi dôležitého slávnostného pochodu, na ktorom sa zúčastňoval celý útvar. Pretože sme boli “útvar – vyzyvatel” ako som spomenul už vyššie, slávnostný pochod mal mať tú najvyššiu úroveň, čo sa týka poradovosti. A pretože by sa dalo povedať, že “poradovosti nikdy nie je dosť”, pakatilo sa na buzeráku a priľahlých plochách niekoľko hodín denne takmer dva mesiace. Prápory sa presúvali po buzeráku ako bombardéry, keď štartovali na Nemecko, veliteľ útvaru major Polák s obľubou nechal na seba zahulákať celý nastúpený útvar “zdar, súdruh minister” (totiž neviem prečo panovala predstava, že na prísahu príde samotný Dzúr). Spočiatku nám k pochodu niekoľkokrát hrala aj posádková hudba z Plzne. A hralo im to, chlapcom, naozaj pekne! Ale bolo jasné, že po celé dva mesiace nám hrať nemôžu. Skúsila sa náhrada cez repráky, ale tóny pochodov sa odrážali od budov práporov a štábu a zlievali sa do pestrej nezrozumiteľnej zmesi, na ktorú sa pri najlepšej vôli pochodovať nedalo. A tak dostal – hádajte, kto? – samozrejme zasa major Polák spásonosný nápad. Dal zavolať bubeníka útvarovej bigbítovej kapely aj s celým bicím vybavením a on namiesto hudby bubnoval a bubnoval a bubnoval, 116 za minútu, a my sme pochodovali ako infantéria za Márie Terézie. Calábek si už o neho robil starosti. Niekoľkokrát sme mu to aj odmerali a veru, obavy boli na mieste, sem tam frekvencia ku koncu nácviku klesala na 114 za minútu. Ale všetko to napokon statočne vydržal. Ku koncu nácviku dostal celý útvar slávnostné maskáče – úplne nové, len na túto slávu. Potom sa údajne vrátili nazad do skladu. A pre nás bolo najväčším zadosťučinením, že sme jedného dňa – toho posledného na vojne – oblečení konečne ako normálni ľudia odchádzali do civilu pozdĺž pochodujúcich šíkov v slávnostných maskáčoch.